Venujem všetkým odvážnym, slobodným a tvorivým mamám.
A všetkým malým vesmírom želám rodičov, ktorí sa vymania z Matrixu a budú žiť v pravde, láske, rešpekte a prijatí.
Ak o druhej ráno vidíte okno, v ktorom sa svieti, pravdepodobne tam býva tvorivá duša. Tvorivé duše sú často hore, keď všetci ostatní spia. A špeciálne to platí, ak sú to mamy.
S jednou takou som si práve vymenila správu. Je 1:43 ráno. Práve kreslím obálku na knihu.
Dnes má narodeniny duša tvorivá, spevavá – Alienča.
Pamätám si, keď sme sa prvýkrát stretli. Bola som očarená jej krásou. A neskôr aj hlasom. Je to operná speváčka. Keď sme sa zoznámili, ešte študovala. Dnes je už rovnako ako ja mama. A stále sa študujeme.
To klišé, že život je najväčší učiteľ, doplním ešte o jeden špeciálny kabinet na univerzite života. Ten, do ktorého vstúpite, keď sa stanete mamou. Rodičom.
Sú tisíce kníh, tutoriálov, skúseností a informácií, ktoré nájdete ľahko ako pavúk muchu vo vlastnej sieti. Nič z toho vás však nepripraví na to, ako byť super mama. Mama mieni, dieťa mení.
Tento malý vesmír sa stane vo svete ženy malým bohom.
A tých prikázaní je oveľa viac než Božích prikázaní, ktoré priniesol Mojžiš.
Ako to povedal Sokrates? Viem, že nič neviem. Nie je to nevedomosť, ale pokora pred neustálym učením.
Keď sme naposledy pozorovali deti na lúke, Baška povedala:
Je to pravda. Že je život pred deťmi a potom život po deťoch.
Povzdychli sme si a v mysli spomenuli na svoje staré – mladé ja.
Mladé ja vidí svoju budúcnosť v napĺňaní vlastných plánov. Nemusí to znamenať materstvo. Je o cestovaní, spoznávaní, hľadaní seba, lásky. O snoch plných ideálov.
Mladosť má k dispozícii všetky dopravné prostriedky.
Môžeš si uletieť. Letieť. Preskakovať z vlaku na vlak.
A nebáť sa, že keď ti nejaký ujde, o chvíľu naskočíš na ďalší.
Lenže život ide rýchlejšie ako čínsky magnetický vlak. Maglev.
V testoch dosahuje rýchlosť 450 km/h, projekty hovoria až o 600 km/h.
Rýchlosť na dráhe života sa nedá presne určiť.
V rovnici chýba konečná stanica.
A tú nepozná nikto z nás.
Rozhodnutie stať sa mamou som urobila, keď som mala 34.
Ovplyvnili ho dve „kalórie“ v jednom tik-tak.
A vzťah s rodinne založeným Rakom.
Rovnica vyzerala nádejne.
Zabudla som však na jednu premennú.
Ktorá je zároveň konštanta.
Kto naozaj som.
Nikdy som si pri sladkých skladbách nepredstavovala klip, kde mám biele šaty a idem pred oltár. Ani „postav dom, zasaď strom“ mi veľa nehovorilo.
Moja duša nevysychala ako moje vaječníky.
Mala vlhkosť ako dažďové pralesy.
A tie pralesy bolo umenie.
Duša tvorivá.
Tvoriť nie je pre mňa únik.
Je to spôsob, ako prežiť.
Tvoriť nie je koníček.
Nikdy nebol.
A nie je ani dnes.
Je to potreba.
Maslow rozdelil ľudské potreby do piatich úrovní. Na vrchole je sebarealizácia.
Sebarealizácia znamená naplno rozvinúť svoj talent, robiť to, čo nás napĺňa, a stať sa najlepšou verziou seba samého.
Vraj nie každý človek sa dostane až na túto úroveň. Vyžaduje to, aby boli splnené všetky nižšie potreby.
Ja o sebe často hovorím, že u mňa je všetko naopak.
A mám pocit, že aj v prípade tejto pyramídy.
Keď tvorím, nejem.
Nespím.
Neodpisujem na správy.
Ako Hrušínsky vo Vesničko má středisková sa stratím v myšlienkach, potknem, narazím do stĺpa.
Nebezpečné 😊
Tvorba bola od detstva pre mňa svetom, ktorý som si sama vytvorila.
Miesto, kde som prišla k stromu fantázie ako v Avatarovi.
A dobila svoju životnú energiu.
A potom som vytvorila niečo, čo už nič neprekoná.
Narodil sa Petko.
A v mojom tele nastal jav, ktorý sa nazýva mikrochimerizmus.
Matka si v sebe nesie „kúsok svojho dieťaťa“ po celý život.
Doslova na bunkovej úrovni.
Vedci našli bunky detí v tele matky aj 30–40 rokov po pôrode.
Tieto bunky sa môžu usadiť v mozgu, v srdci, v koži.
Dieťa sa vám dostane do hlavy.
Do srdca.
Aj pod kožu.
Všetko sa zmení.
Ako keď si Neo vyberie červenú tabletku.
Znovu sa narodí.
A zrazu vidí pravdu.
Pyramída sa začne meniť.
Na vrch sa dostane bezpečie.
Domov.
Zázemie.
Strecha nad hlavou.
Teplá večera.
Pre dieťa.
Pre seba.
Pupočná šnúra sa síce prestrihne, ale nezmizne.
A tu prichádza Mamatrix.
Program.
Teraz si mama.
Tvoriť môžeš neskôr.
Môže to byť koníček.
Buď normálna. Zodpovedná.
Systém, ktorý z tvorby robí hobby.
Napadlo mi prirovnanie.
Stacionárny bicykel a bicyklovanie.
Skús povedať Saganovi, že mu má stačiť stacionár v obývačke.
Mamatrix je moment prebudenia.
Rozhodnutie, akou mamou sa stanem.
Matrix je ilúzia.
Simulácia.
Svet očakávaní, noriem, rolí.
Ale môj skutočný svet je inde.
Tvorivosť.
Nie len kreslenie, písanie, maľovanie.
Ale spôsob, akým myslím.
Ako tvarujem realitu.
Ako ju odovzdávam svojmu malému vesmíru.
Ak zostane na stacionári, nenaučí sa bicyklovať s vetrom v chrbte.
Stratím samu seba.
Rozhodla som sa.
Žiť v pravde.
V láske.
Učiť sa.
Robiť chyby.
A dávať si reparáty.
Vybrala som si seba.
Sebarealizáciu.
Svojho syna.
Svoju slobodu.
Sebecké a nezodpovedné povie 9 z 10 z tradičných rodín žijúcich v sebaklame.
Rozhodla som sa žiť v pravde a áno tá je ťažká a chutí ako konzervy na Morpheusovej lodi.
Ale ja chcem kŕmiť dušu môjmu synovi.
Strechu nad hlavou zatiaľ máme.
Polievku tiež.
A máme niečo viac.
Vzťah.
Keď mi povie, že nemáme pekné auto, usmejem sa:
Petko, to najvzácnejšie sú vzťahy.
Sadneme do MHD a rozprávame sa s ľuďmi.
Dnes už neplače, keď mu nekúpim hračku.
Vie, že dôležitejšie je, že sa spolu hráme.
Papier. Ceruzka. Svet.
A možno raz…
sa prebudíme úplne.
Dovtedy držím kormidlo.
Na svojej Nebuchadnezzar.
A budujem svet,
v ktorom sa dá žiť
aj mimo Matrixu