Sebaláska nie je sebaľúbosť.

Nie je ani sebaľútosť.

A už vôbec nie slepé presviedčanie seba samého, že je všetko v poriadku.

Sebaláska je pravda.

Pravda, ktorú si dovolíme cítiť.

Pravda, ktorú si dovolíme priznať.

Pravda, ktorá nie je vždy príjemná, ale je očisťujúca.

V našom vnútri prúdi energia, ktorá by mala tiecť voľne.

No často je zablokovaná. Hnevom. Smútkom. Strachom. Egom.

Týmito nánosmi, ktoré sme si nevytvorili len sami.

Mnohé z nich sme zdedili.

Traumy z detstva.

A traumy tých, ktorí nás vychovávali.

Vzorce, ktoré sa opakujú z generácie na generáciu,

kým sa niekto nezastaví a nepovie: dosť.

Kým ich niekto nezačne vedome čistiť.

A to čistenie bolí.

Pretože pravda bolí.

Naše telo ju často vníma ako hrozbu. Bráni sa jej. Odmieta ju. Bojuje s ňou.

Je to prirodzené. Keď nás niečo zraní, chceme to odstrániť.

Ujsť. Zakryť. Umlčať.

No práve to, pred čím utekáme, potrebuje byť videné.

Pustiť si pravdu do vlastného vnútra je proces.

Pomalý. Náročný. Niekedy až desivý. Môže to pripomínať liečbu, pri ktorej strácame časti seba, na ktoré sme boli zvyknutí.

Aj keď nám ubližovali, boli naše.A preto ich odchod bolí.

A áno, bojíme sa. O seba. Aj o tých, ktorých milujeme. Ako tento proces zvládneme. Ako ho zvládnu oni.

V tom všetkom však existuje jediná vec, ktorá drží smer.

Láska.

Nie tá povrchná.

Ale tichá, pevná a pravdivá láska,ktorá unesie aj to, čo nie je pekné.

Láska, ktorá nepopiera pravdu, ale pomáha ju niesť.

Pretože len spojenie lásky a pravdy dokáže rozpustiť to, čo v nás roky stálo ako prekážka.

Hnev. Smútok. Staré rany.

A keď sa tieto nánosy postupne uvoľnia, niečo sa začne meniť.

Nie preto, že sme sa „opravili“. Ale preto, že sme sa k sebe vrátili.

K miestu, kde nemusíme nič predstierať. K miestu, kde stačí byť.

A práve tam začína skutočná sebaláska.

Tichá radosť z toho, že sme.