„Menej doje…žien,“ povedala mi Baška význam skratky MDŽ 8. marca.
Pousmiali sme sa. Aj povzdychli. No hej… ale ako?
Ôsmeho marca som si dala rande sama so sebou. Obliekla som sa do kvetovaných šiat a kvetovaných martenzov, ktoré mi vždy nakopnú nohy do trochu punkového poga, a vyrazila som do ulíc zdolávať jeden z mojich handicapov – orientáciu. Tentoraz som sa ale išla vedome strácať a blúdiť.
Bolo krásne, skoro až májové počasie. Kvety otvárali s rozkošou svoje lupene smerom k slnku. Ja som išla smerom… hmm… k sebe. Lebo kde je sever, to fakt nikdy netuším.
Blúdila som mestom, pozorovala ľudí a budovy. Necítila som sa ľahko – nie preto, že som mala ťažké boty, ale ťažko na duši. Teplá slza mi dlho zohrievala líce.
Je jar. Možno rovno leto, povzdychla som si a vyzliekla kabát.
Prechádzala som okolo Prezidentského paláca. Povaľači z kaviarní a ich deti boli všade a tešili sa z nedele. Oproti prešla nádherná žena s kyticou. Chvíľu som si myslela, že je to Zuzana Kocúriková. Keď som bola malá, chcela som vyzerať ako ona. Pre mňa je to najkrajšia herečka, akú máme.
Škoda, že naposledy nehrala v predstavení, na ktorom sme boli. Išla som tam aj preto, aby som ju videla naživo.
Zrazu som sa ocitla na Panenskej. Na rohu bol podnik, kde sme kedysi s babami bezstarostne preberali prednášky z marketingu. To sme ešte boli hore bez podprsenky a bez detí.
Prechádzala som Panenskou a fotila si obhryzené budovy hladného času.
Pred jedným domom hrala hudba. Stála tam mladá kočka, na bufetovom stole kytica a pozvánka k MDŽ. Program bol pestrý a vkusný ako lúčne kvety.
Najskôr som si pozrela fotografie študentov VŠVU. Potom som si vypočula kúsok prednášky o ženách v živote Mozarta – o skladateľke Marianne Martinesovej, ktorá mala vraj krásny hlas a tvorila najmä doma, a o slepej skladateľke Marii Theresii Paradisovej.
Magda Vášáryová a Alena Heribanová rozprávali o spolku žien Živena.
„V časoch, keď vznikla, bola žena ako maslo na chlebe muža,“ zapísala som si.
Z prednášky som si odniesla kopec inšpirácií, pretože už dlhšie – síce pomaly, ale isto – pracujem na sérii venovanej práve ženám. Teším sa, keď sa o ňu podelím.
Na záver som sa úprimne zasmiala, keď Magda vysvetlila, prečo sa oplatí byť v klube žien a v Živene:
Lebo sa dlho dožívajú a veľa si pamätajú.
Darmo žila s Lasicom. Aj keď je dáma, má zmysel pre humor.
A nemá rada jednu skladbu od Jany Kirschner. Presnejšie jednu časť jej textu, kde Jana spieva, že nechce patriť do klubu žien a že je to pre ňu zlý sen.
Poznáš ju?
Už si spievaš:
Kvietok umelý?
Haha.
Z programu MDŽ som odchádzala nabitá inšpiráciou a v hlave mi bežala jedna úvAHA za druhou – ako na Bostonskom maratóne, keď sa Kathrine Switzer v roku 1967 stala prvou ženou v histórii, ktorá ho oficiálne zabehla.
Že na.
Možno si povedal stvoriteľ, keď Adamovi z rebra vytvoril Evu.
A vznikla Eva. Žena. Prvá žena?
Existujú legendy, že Adam mal pred Evou manželku Lilith. V Biblii sa síce nenachádza, ale legendy sa zhodujú v jednom – Lilith opustila Adama, pretože sa mu nechcela podriadiť.
MDŽ patrí všetkým ženám, ktoré sa nechceli podriadiť. Nie preto, že nenávidia mužov, ale preto, že chcú rovnosť a spravodlivosť.
Na začiatku ľudskej civilizácie, v období označovanom ako matriarchát, mala žena významné a uctievané postavenie. Dokazujú to aj praveké sošky venuší – symboly materstva, plodnosti a úcty k ženskému princípu.
Potom sa to od staroveku pre ženy začalo komplikovať.
Pod vedením patriarchátu dostala žena jasné zadanie:
že na – uprac, navar, staraj sa a poslúchaj.
Prešli tisíce rokov a dlhé storočia, počas ktorých ženy sedeli na pomyselnej kryhe ľadovca – bez hlasu, bez hodnoty, redukované na potrebu patriarchálnej spoločnosti.
Nie je to pritom tak dávno, keď sa to začalo lámať.
Ešte v 18. storočí napríklad Immanuel Kant vo svojom diele Antropológia tvrdil, že ženy sú tu na to, aby mužovi vytvorili útulný domov a že hlboké uvažovanie či učenie škodí ich kráse a pôvabu.
Ach Kant… ty cunt.
No práve v tom istom storočí sa začali ozývať aj iné hlasy.
Olympe de Gouges odvážne požadovala rovnosť žien a mužov a otvorila diskusiu o právach, ktoré boli ženám dovtedy systematicky odopierané.
Zmeny prichádzali pomaly, ale nezastaviteľne.
V roku 1893 sa Nový Zéland stal prvou krajinou na svete, ktorá priznala ženám volebné právo. Až v 20. storočí sa rovnosť začala uznávať aj na globálnej úrovni – vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948 a napokon na Svetovej konferencii OSN o ľudských právach vo Viedni v roku 1993, kde bola jasne vyslovená zásada, že ženské práva sú ľudské práva.
A ide sa ďalej.
A mne sa tá punková skratka k MDŽ, ktorú povedala Baška, vlastne páči.
Lebo to je cieľ. Aj keď cesta je stále kľukatá.
Čím viac sú ženy silné, tým viac ich chce niekto upratať. Že na.
A nie sú to len muži, ako by sa mohlo prvoplánovo zdať. Aj my samy si vieme veľmi kvalitne hádzať polená pod kolená. Klebetiť. Nedopriať. Závidieť. Intrigovať.
Byť ženou bolo, je a aj bude úžasne náročné.
Aj čas je predsa pán – a na nás má iný meter.
Takmer každá z nás stojí na pomyselnej váhe rozhodnutia: ja alebo rodina?
Stále je málo chlapov, ktorí chápu, že v domácnosti neexistujú „ženské práce“, ale partnerská spolupráca a rešpekt.
Stále sme po štyridsiatke považované za:
„Tá to už má za sebou.“
Stále prevláda priveľa spiatočníckych názorov.
Stále sa naša hodnota v médiách viaže na krásu a vizuálnu atraktivitu.
Stále sme viac formou než obsahom – pre mužov, ale často aj pre seba samé.
Stále sa príliš hodnotíme a málo nachádzame vlastnú sebahodnotu.
Posunuli sme sa. Ale stále stojíme v pasci minulosti, očakávaní, stereotypov a predsudkov.
Že na, žena.
Tu máš topánky. Hodí sa v nich ísť do školy, do roboty, na prechádzku so sebou samou… aj do spolku žien, ktoré to myslia vážne.
A ktoré sa vedia smiať na plné hrdlo.
A neriešia, ako pri tom vyzerajú a čo si kto o nich myslí.
Že na, žena.
Tvoja sloboda je nepodriadiť sa a mať poriadok vo vlastnej sebahodnote.
Potom bude všade upratané.
A bude menej doje…žien.
