Sú ženy, ktoré vedia riadiť životy iných. A sú ženy, ktoré sa naučili riadiť ten svoj. Toto je príbeh o oboch.
„Povinnosťou šéfa je hľadať prácu pre ľudí, vyberať správnych ľudí na správne miesta... a riadiť veci tak, aby mohli veľa zarobiť.“
Tomáš Baťa
Práve tento jeho prístup k ľuďom ma oslovil, keď som si o ňom čítala počas čakania na jeden pracovný pohovor.
Za posledné obdobie som ich absolvovala dosť. Stretla som rôznych riaditeľov, CEO aj vedúcich.
Moje stretnutie s Lenkou však bolo, akoby predo mnou sedel sám Tomáš Baťa.
Bol to pohovor na pozíciu kníhkupkyne.
Ku knihám mám odjakživa blízko. Mama nás k nim viedla a ja k nim vediem svojho syna. Bez písaného slova nezaspím. Moja vysnívaná práca storytellerky pre jedno kníhkupectvo mi síce nevyšla, ale povedala som si, že ak mám robiť aj za nižšiu mzdu, chcem, aby mi tá práca dávala zmysel. Aby som sa do nej tešila.
A tak som reagovala na ponuku kníhkupkyne.
Na pohovor som prišla skôr. Chcela som si prejsť predajňu a navnímať jej atmosféru ešte predtým, ako sa stretnem s vedúcou.
Keď okolo mňa prešla energická, štíhla mladá blondínka, nejako som vycítila, že by to mohla byť ona.
Pár minút pred stretnutím ku mne prišiel zamestnanec.
„Môžem vám nejako poradiť?“
„Áno. Môžete mi zavolať vašu vedúcu.“
Odpoveď ho jemne šokovala a mne až v tej chvíli napadlo, že sa to dá pochopiť všelijako.
O chvíľu prišla presne tá energická mladá žena.
Sadli sme si oproti sebe. Pred sebou mala vytlačené moje CV. Mala hĺbavé oči a výrazný, sympatický úsmev.
„Tak, Saška. Dostala som na vás veľmi dobré odporúčanie a tešila som sa, že vás spoznám osobne. Pozrela som si váš motivačný list aj životopis a mám na vás jednu otázku. Prečo sa s vašimi skúsenosťami a schopnosťami hlásite práve na túto pozíciu?“
Usmiala som sa.
Vedela som, že všetky dobre mienené rady, ktoré som pred pohovormi dostávala od známych, zase poruším.
Povedala som jej pravdu.
Že knihy milujem. Že rada píšem, kreslím a tvorím. Že viem, že mzda je nízka a možno by som mohla rúbať vyššie. Ale už rok sa snažím nájsť si na pracovnom trhu svoje miesto a až na jednu malú odbočku to zatiaľ veľký úspech nebol.
A keď si už mám vybrať, lebo musím, nech sú to knihy.
Možno tam naplno nevyužijem svoj talent a radosť z tvorby, ale aspoň sa naučím, ako také kníhkupectvo funguje. A každý deň budem chodiť do práce, ktorá vonia najkrajšie.
Po knihách.
Usmiala sa.
„Ďakujem vám za úprimnosť. Ja do svojho tímu hľadám ľudí, z ktorých cítim, že majú knihy radi. Je pre mňa dôležité mať správny tím. Každý v ňom má svoje miesto podľa svojich schopností, aby mohol svoju prácu robiť čo najlepšie.“
Porozprávala mi, ako to u nich funguje. Keď niekto nastúpi, prvý deň mu nechá priestor. Nech sa rozhliadne. Navníma atmosféru.
Ľudia, ktorí sem chodia, bývajú aj nároční klienti. Kníhkupec musí mať rád knihy, ale aj ľudí. Musí byť trochu psychológ. Vycítiť, kedy pomôcť, kedy byť vtipný a kedy aj sympaticky sarkastický — ale tak, aby sa to nikoho nedotklo.
A vtedy mi došlo, že riadiť ľudí nie je len o rozkazoch a očakávaniach.
Je to najmä o rozpoznaní.
Správnom nasmerovaní.
A vzájomnom rešpekte.
Aj ja som sa rozkecala. O knihách, o mojom malom obrovi Peťkovi, s ktorým každý deň čítame. O tom, aké by bolo super, keby ľudia viac čítali a menej vyčítali. Bavili sme sa o projektoch, deťoch, zodpovednosti aj zlodejoch.
Otvorila som sa pri nej ako kniha.
V jednej chvíli som sa zastavila.
„Viete, ja mám pri vás pocit, že môžem byť too much. Že môžem byť taká, aká som. Moji blízki mi radili, aby som na pohovore nehovorila o synovi, o tom, že som single mama, aby som sa príliš neotvárala a trochu pribrzdila svoj ADHD lievik a...“
Nadýchla som sa.
„Saška, vôbec sa nemeňte. Presne takých ľudí, ako ste vy, chcem mať medzi regálmi. Medzi ľuďmi.“
Potom sa zamyslela.
„Len rozmýšľam, či by ste sa predsa len nehodili niekam viac. Či vás tu nebude trochu škoda. Či sa nebudete nudiť. Nie preto, že by práce nebolo dosť. Tu je vždy čo robiť. Skôr aby vás to časom neomrzelo.“
Porozprávala mi long story short, čo by bolo náplňou mojej práce.
Doplnila som ju tým, čo by som rada robila ja. Čítala deťom. Pracovala s ľuďmi. Ukazovala rodičom, ako čítať deťom knihy.
„Nemyslím si, že by som sa nudila. Zatiaľ sa mi to v živote nepodarilo. Aj keď by som bola rada, keby raz áno.“
Zasmiala sa.
„Vidím, že ste akčná. Jednu raketu už v tíme mám.“
Pozrela na dievča, ktoré práve v rukavičkách upravovalo knihy.
A moja raketa sa odpálila.
Ako často sa menia regály? Podľa čoho vyberáte tituly? Ako sa utiera prach z toľkých kníh?
Kadencia otázok.
Pri poslednej som chvíľu rozmýšľala, či sa ju vôbec spýtať.
Ale keď už som bola otvorená kniha...
„Kradne sa veľa?“
„Kradne sa všade. Po čase už viete vycítiť špekulantov, aj keď nie vždy sa to podarí. Raz nám dokonca ukradli obrovského plyšového medveďa.“
„A čo keď zlodeja odhalíte?“
„Chodíme za ním a väčšinou to vzdá.“
„A ak nie? Už ste za niekým utekali?“
„Bezpečnosť ľudí, ktorí tu pracujú, je dôležitejšia ako jedna kniha. Nechcem riskovať, že pri konflikte vznikne potýčka a niekomu sa niečo stane.“
A bolo to tam znova.
Ľudia.
Táto vedúca naozaj myslela na ľudí. Na svoj tím aj na zákazníkov.
Človek s ľudskosťou a prirodzeným rešpektom.
Keby bolo na vedúcich pozíciách viac takýchto ľudí, možno by sme boli vyspelejšia krajina.
Náš pohovor trval dlhšie, než mal.
A ja som z neho odchádzala v Baťových topánkach.
Na druhý deň mi Lenka zavolala.
Od novembra by som mohla nastúpiť.
MAJKA
Pocit z toho stretnutia ma viezol sám.
Sú momenty, keď nechodíte ako telo bez duše, ale ako duša, ktorá vedie telo.
Mňa tá moja doviedla do parku.
Sadla som si na lavičku, počúvala šum lístia a rekapitulovala rozhovor, ktorý už začínal tvoriť slová v mojom skicári.
Prvýkrát som paradoxne odišla z kníhkupectva bez knihy.
Ale s o to silnejším príbehom.
Cestou z parku som zazrela predajkyňu Nota bene.
Čítanie, ktoré má za sebou príbehy ľudí snažiacich sa dostať z veľmi ťažkých životných situácií.
Taký bol aj príbeh Majky.
„Cigánka z Gelnice,“ povedala o sebe sama. „Vy nás voláte Rómovia, ale ja som Cigánka.“
Mala tvár, ktorá mi pripomínala Tahiťanky z obrazov Paula Gauguina.
Kúpila som si časopis a omaľovánky pre drobca.
„Ako sa máte?“ spýtala som sa.
A o chvíľu som už sedela vedľa nej na lavičke a počúvala jej príbeh.
Keď mala rok, zomrel jej otec. Mama sa o ňu nestarala, a tak skončila v detskom domove.
Keď dovŕšila osemnásť, mama sa ozvala.
Majka k nej nešla. Skončila u tety a bratrancov, ktorých volala bratmi.
Rozprávala mi o bitkách. O živote, z ktorého chcela odísť. O tom, aké to pre ňu bolo byť ženou v prostredí, v ktorom vyrastala.
Napadla mi legendárna hláška Milky Zimkovej z filmu Pásla kone na betóne:
Nemáš chlopa, nemáš pravdy.
A ja som si v duchu doplnila:
Máš chlopa, máš facky.
Do Bratislavy prišla pred dvomi rokmi.
Vlastne skôr ušla, ako prišla.
„Ruky som mala dobité a opuchnuté. Išla som načierno s jednou kabelkou. Spala som na ulici a zbierala fľašky.“
Potom jej pomohli.
Začala predávať časopis. Čakajú ju dva pracovné pohovory. Keď bude mať prácu, môže sa posunúť k bývaniu a chce dostať k sebe svojho syna.
„Mám tridsaťšesť rokov, pani Saška. Môj syn zostal v Gelnici u tety. Mamu nepoznám, ale ja robím všetko preto, aby bol skoro so mnou.“
„A syn zostal u tety?“
„Hej. Som s ním v kontakte. Chcem už, aby sme boli spolu. Viete, nikto nepochopí, aký je život na ulici, kým to nezažije.“
„To máš pravdu, Majka. Skúsenosť je neprenosná. A tykaj mi.“
„Nie, nie, pani Saška. Ja to inak neviem.“
A tak som sa zmierila s tým, že budem pani Saška.
Počúvala som aj veselšie momenty jej života.
„A ako sa ti darí teraz? Ako sa cítiš?“
Majka sa postavila.
Hrdo mi ukázala rukou niekam ku kolenám.
„Pred dvomi rokmi som bola tu.“
Potom zdvihla ruku vysoko nad hlavu.
„A teraz som tu, pani Saška. A pôjdem ešte vyššie. Budem mať byt a vezmem si syna. Už mám aj doktorku a terapeuta.“
„A akí sú ľudia v Bratislave?“
„Rôzni. Niektorí okolo vás prejdú ako okolo koša. Viete, my Cigáni pre gadžov smrdíme už len preto, že sme Cigáni. Ale aj veľa dobrých ľudí som stretla. Aj ma zobrali na obed. Aj na výlet.“
Potom sa usmiala.
„A ja som jedného tiež pozvala na výlet. Kupuje odo mňa časopisy. Tak som sa potešila, že to neodmietol.“
„A kam pôjdete?“
„Do zoo. Vo štvrtok. Teším sa. Aj na kávu ho pozvem. Našetrila som si. Z každého časopisu si šetrím.“
„A kde teraz bývaš?“
„V stane. Ale keď ma vezmú do práce, budem mať aj byt. Len musím vydržať.“
„Sama?“
„Nie. S priateľom. On je tiež na ulici. Dobrý muž, len mu občas drbe ako každému. Ale musel prestať piť. Som mu povedala: buď ja, alebo alkohol. Tak prestal. Nemám rada alkohol. Smrdí mi.“
Pozerala som na ňu.
„Majka, je úžasné, že si sa napriek kartám, ktoré si v živote dostala, dokázala vzoprieť, odísť a začať viesť svoj život.“
„Ja len chcem slušne žiť, pani Saška.“
Po tvári jej stekali slzy.
A ja som zase videla Tahiťanku z obrazu.
„Vieš, myslím si, že to, čo si už dokázala, nedokáže veľa ľudí. Nie je to o tom, či človek pochádza z ulice alebo z paláca. Rozhodla si sa viesť svoj život bez ohľadu na okolnosti. A vedieš ho správnym smerom napriek všetkým ranám. Za to ťa obdivujem.“
Majka sa postavila a objala ma.
A ja som si v duchu povzdychla:
Snáď sa to raz podarí aj mne.
Bola som na tú malú Tahiťanku z Gelnice hrdá ako mama, ktorú nikdy poriadne nemala.
Na záver som jej dala ešte jednu radu.
„Majka, už nikdy nedovoľ nikomu, aby ťa bil. Si silná žena a to, čo si dokázala, je toho dôkazom. Sľúbiš mi to?“
Žmurkla som na ňu.
Objali sme sa na rozlúčku.
A ja som odišla s ďalším príbehom.
V ten deň som stretla dve vedúce.
Jedna vedela, ako viesť ľudí tak, aby v nich videla ich schopnosti, chránila ich a nechala ich rásť.
Druhá nemala tím, kanceláriu ani funkciu.
Mala stan, zopár časopisov, syna ďaleko od seba a život, ktorý ju veľakrát zrazil na kolená.
A predsa vstala.
Vedie samu seba.
Od miesta, ktoré mi ukázala rukou niekde pri kolenách, až tam vysoko nad hlavu.
A chce ísť ešte vyššie.
Možno práve tam sa začína každé dobré vedenie.
Nie schopnosťou riadiť druhých.
Ale schopnosťou prevziať smer vlastného života.
A aby toho vedenia nebolo v jeden deň málo, večer som skončila pri symfonickom orchestri, ktorý viedla moja operná diva Alena.
Ale to už je iný príbeh.
Ďakujem všetkým, ktorí dokážu viesť seba, viesť iných — a pritom nestratiť ľudskosť.
