Vy máte 94, ja 42. A predsa sme rovnako mladé.
Sadám si na lavičku vedľa potravín, vyberám plechovku Pepsi a cigarety.
Dám si prestávku. Nakopnem sa a idem makať.
Vtom si všimnem starú pani.
Pomaly sa približuje. Zastaví. Rozhliadne sa. Urobí krok. Znova zastane. Pozrie na neónový štítok, ktorý drží v ruke, potom okolo seba. Otočí hlavu na jednu stranu, na druhú.
A v mojej hlave sa okamžite rozbehne schéma:
Stará pani nevie, kam má ísť.
Chvíľu váham. Ak mi ukáže adresu, s mojimi orientačnými schopnosťami budeme o chvíľu stratené dve.
Nakoniec k nej predsa len prídem.
„Dobrý deň, hľadáte niečo? Pomôžem vám?“
Až vtedy si všimnem, že ten neónový štítok nie je papier s adresou.
Je to kľúčenka.
„Nie. Ja len hľadám pekné.“
Rozmýšľam, či som dobre počula.
„Dnes tu nevidím pekné,“ pokračuje. „Chcem si len sadnúť a pozerať sa na niečo pekné.“
Usmejem sa.
„Ak chcete, môžeme si sadnúť spolu a porozprávať sa.“
„Ja spievam,“ odpovie.
„Vážne?“
Rozžiaria sa mi oči. Hneď mi napadne, či nebola speváčka, ale predbehne ma.
„Ja len pre seba rada spievam. Keď som smutná, smutné pesničky. A keď som veselá, veselé. Nespievam pre iných.“
„Ja si tiež rada spievam. Ale len keď prší.“
Zasmeje sa.
„To je zaujímavé. Že keď prší.“
Pri smiechu si zakryje ústa rukou.
„Zuby mi rastú,“ dodá zahanbene.
„Rastú? A bolí to?“
„Nie. Len sa mi tak hrkotajú, keď rozprávam.“
„A vadí vám to?“
„Nie.“
„Ani mne.“
Ruku trochu spustí.
Kráčame k lavičkám pri potravinách. Okolo súsošia sú rozmiestnené malé samostatné sedačky, každá pre jedného. Dve sú oproti sebe.
„Môžem si sadnúť sem, nech vidím na vchod?“ opýta sa zdvorilo.
„Jasné.“
Sadnem si oproti nej.
„Keď som išiel po lesa po drevo...“ zanôtim prvú veselú pesničku, ktorá mi napadne.
Pani sa pousmeje.
„To je moderné. Ja si spievam staršie.“
Začnem pátrať v hlave. Staršie. Veselé.
„Optimista? Krištof Veselý?“
Tvár sa jej rozjasní.
„Tú mám veľmi rada.“
Trafila som.
„Aj mne sa veľmi páči. Nedávno som o ňom videla dokument.“
A potom mi napadne otázka, ktorá mala byť veselá.
„Kedy ste boli v živote najšťastnejšia?“
Privrie oči.
Premýšľa.
Chvíľu je ticho.
„Neviem.“
„Keď ste boli malé dievčatko? Mladá? Alebo zaľúbená?“
Usmeje sa.
„To skôr on bol zaľúbený.“
„Ako ste sa spoznali?“
„Ja som obsluhovala stroje a on bol majster. Keď sa niečo pokazilo, prišiel a opravil. Tak sme sa spoznali. Aj ho podpichovali: Choď za Valikou.“
A tak chodil za Valikou.
Až kým sa nezobrali.
„Máte deti?“
„Dve dcéry. Chodia za mnou. Aj vnúčatá, ale tie sú preč, učia sa jazyky.“
„Som rada, že nie ste sama. Že máte blízkych.“
„Áno. Ja som vďačná.“
Povie to jednoducho. Bez veľkých slov.
„Môj otec bol múdry človek. Učil nás slovu a rozprával sa s nami. Mama sa zase o nás starala. Som vďačná za svoj život. Aj za detstvo.“
„Mali ste súrodencov?“
„Sedem nás bolo. Šesť dievčat a jeden chlapec. Ale boli medzi nami veľké rozdiely. Keď som bola malá, sestry už odišli do Budapešti.“
Jedna zo sestier sa vraj poznala aj s mužom, z ktorého sa neskôr stal významný maďarský politik.
„Prezidentom?“ pýtam sa.
„Nie. Ako sa to povie... ten druhý najdôležitejší.“
„Premiér?“
„Áno. Janci ho volala. Poznali sa ako deti.“
Janci.
Vyťahujem telefón a pátram.
„Nemyslíte Jánosa Kádára?“
„Áno! Ten.“
A hneď dodá:
„Ale aj on bol obyčajný človek, kým sa stal politikom.“
Tá veta vo mne zostane.
Aj politik bol najprv obyčajný človek.
„Aký bol váš otec?“
„Múdry. Učil nás, že si máme vážiť človeka. A nekritizovať. Nikto nemôže za to, kde a ako sa narodil. Otecko sa s nami rozprával. Mama sa starala, aby nám nič nechýbalo.“
Znova si zakryje ústa.
„Prepáčte tie zuby.“
„Netrápte sa. Ak vás nebolia, mne vôbec nevadia.“
Pozriem sa na ňu.
„A kedy podľa vás prestane byť človek mladý?“
Odpovie takmer okamžite.
„Mladosť je sranda.“
Zasmejem sa.
Tak to teda je.
„Keď človeka prestane baviť život,“ pokračuje, „vtedy sa skončí mladosť. Keď je smutný a len sedí na gauči.“
Pozerám na ňu.
„Tak vidíte. Vy máte 94, ja 42. A sme rovnako mladé.“
Pozrieme sa jedna druhej do očí.
A na chvíľu mám zvláštny pocit, akoby medzi nami nebolo päťdesiatdva rokov. Akoby sme spolu vyrastali. Chodili do jednej školy. Sedeli v jednej lavici.
Lenže Valéria do tej svojej školy chodiť nemohla.
„Prepáčte, neviem, či sa dobre vyjadrujem. Ja som Maďarka.“
„Vôbec by som si to nevšimla. Aj moja stará mama vyrastala v maďarčine. Ale ja neviem nič.“
„Keď som bola malá, nemohla som chodiť do školy.“
„Odkiaľ ste?“
„Z Dunajskej Stredy. Potom sme tam nemali školu v maďarčine. Museli sme vedieť po slovensky. A to bolo ťažké. Ja som veľmi chcela chodiť do školy.“
Zrazu sa náš rozhovor z lavičky presunie niekam úplne inam.
„Kedy to asi bolo?“
Nevie presne.
Počítam. Narodila sa v roku 1933.
Beriem telefón a začínam hľadať súvislosti, ktoré jej detská pamäť uchovala ako jednoduchú vetu:
Nemohla som chodiť do školy.
Dunajská Streda sa po Viedenskej arbitráži v roku 1938 stala súčasťou Maďarska. Po vojne sa vrátila do Československa a pre maďarské obyvateľstvo prišlo obdobie tvrdých povojnových opatrení. Maďarské školy boli zatvorené, vyučovanie v maďarčine bolo prerušené a mnohé deti, ktoré po slovensky nevedeli, zostali mimo školy.
Valéria bola jedným z nich.
Mala dvanásť rokov.
Čítam jej nahlas, čo som našla.
Keď dočítam, Valéria plače.
„Ešte nikto mi nikdy o tom takto nepovedal,“ povie. „Presne tak to bolo.“
Utrie si oči.
„Ja som tak veľmi chcela chodiť do školy.“
A rozplačem sa aj ja.
Pred chvíľou sme sa smiali na hrkotajúcich zuboch a spievali Optimistu. Teraz sedíme oproti sebe a medzi nami leží kus histórie, ktorý pre mňa ešte pred pár minútami znamenal dátumy a politické rozhodnutia.
Pre ňu znamenal detstvo.
A školu, do ktorej nemohla ísť.
Valéria si utrie oči.
„Ďakujem vám,“ povie. „Toľko vecí ste mi povedali.“
Usmejem sa.
„Ale dnes je to oveľa jednoduchšie ako kedysi. Len sa spýtate umelej inteligencie.“
Ukážem jej telefón aj otázku, ktorú som zadala. Chvíľu si obrazovku prezerá.
Potom sa pousmeje.
„Kedysi boli aj tak ľudia múdrejší.“
„Myslíte?“
„Áno. Lebo museli rozmýšľať. Všetko sme sa učili zo skúseností. Museli sme na to prísť sami.“
Zasmejem sa.
„Vidíte, Valéria, a ja si ešte pamätám časy, keď som musela ísť do knižnice, zaboriť nos do kníh a hľadať odpoveď medzi policami. Dnes stačí napísať otázku a niekedy sa dozviete ešte aj to, na čo ste sa nepýtali.“
Pozriem na telefón a potom na ňu.
„Ale máte pravdu. Skúsenosť nás aj tak naučí najviac.“
A v tej chvíli mi dôjde, aké je to vlastne smiešne.
Ja držím v ruke zariadenie, ktoré mi za pár sekúnd vysvetlí dejiny Európy.
A oproti mne sedí žena, ktorá ich žila.
Telefón mi dal informácie.
Valéria mi dala význam.
„Možno ste do školy chodiť nemohli,“ poviem jej, „ale váš otec vás naučil múdrosti a hodnotám. Aj preto ste dnes taká, aká ste. A ja sa teraz učím od vás.“
Chvíľu mlčíme.
„Ako sa vlastne presne voláte? Valika?“
„Valéria.“
„Ja som Saša.“
„Máte krásne meno.“
„Aj vy.“
„Neviem, prečo Valéria. Aj vtedy to bolo iné meno.“
Tak zasa beriem telefón.
„Poďme zistiť, čo znamená.“
Hľadám.
„Valéria má latinský pôvod. Súvisí so silou a zdravím.“
Uslzené oči sa jej znovu rozžiaria.
„Naozaj?“
„Áno. A podľa mňa vás vystihuje.“
Má deväťdesiatštyri rokov. Sedí oproti mne, spieva, smeje sa, zaujíma sa o svet a hovorí, že človeka netreba súdiť podľa toho, kam a komu sa narodil.
„Veď to je radosť stretnúť človeka ako ste vy.“
„Ďakujem. Kto za to môže, že sme sa takto stretli?“
„Neviem.“
Pozriem niekam hore.
„Ale ďakujem mu.“
Spýtam sa jej, či si pamätá aj vojnu.
„Pamätám. Bola som na lúke a išli bombardéry. Chytila som sa pevne stromu a pozerala cez konáre. Myslela som si ako dieťa, že ma cez ne neuvidia.“
Usmeje sa nad tou detskou logikou.
„Vidíte, ako som rozmýšľala?“
Potom zvážnie.
„Báli sme sa všetci.“
A opäť sa vráti k tomu, čo ju učil otec.
„Človek nemôže za to, kde a komu sa narodí. Ľudia by sa nemali kritizovať preto, že sú iní. Ani zabíjať. Človek by sa mal rozprávať.“
Odmlčí sa.
„Mňa až uráža, keď ľudia chodia okolo mňa a ani sa nepozrú.“
A potom príde otázka, na ktorú tentoraz nemám chuť hľadať odpoveď v telefóne.
„Prečo ľudia nemajú radi starých ľudí?“
„Lebo sú hlúpi,“ vyhŕknem.
Obe sa zasmejeme.
„Alebo sa boja,“ dodám. „Možno nevedia, čo povedať. Nevedia, aký príbeh má človek pred nimi.“
Pozriem na ňu.
„Ja mám starých ľudí rada. Ale vy ste mladá.“
Usmeje sa.
„Dnes si budem filozofovať o tomto dni. Dobre som to povedala? Filozofovať?“
„Dobre. Aj ja si budem filozofovať.“
A potom jej poviem, že vďaka nej som si dnes znova pripomenula, čo je dôležité.
„Ďakujem, že ste sa so mnou rozprávali.“
„Aj ja ďakujem. Keby bolo takých ľudí viac... Ja nie som taká odvážna, že by som sa dala do reči. Ale prečo sa so mnou nikto takto nerozprával? Deti sa ma len spýtajú, ako sa mám.“
Možno práve toto je problém otázky Ako sa máš?
Dá sa na ňu odpovedať jedným slovom.
Dobre.
A deväťdesiatštyri rokov života zostane nevypovedaných.
„Tak im nabudúce povedzte, čo znamená vaše meno. Povedzte im, ako ste veľmi chceli chodiť do školy. Aj o tom strome a bombardéroch.“
Usmeje sa.
„Pre vás je možno váš život obyčajný a chýba vám v ňom vzdelanie. Pre mňa je jedinečný. Za túto chvíľu ste mi dali viac ako nejedna hodina dejepisu.“
A už presne viem, čo urobím.
„Keď prídem domov, napíšem o vás. A nakreslím malé dievčatko, ktoré objíma strom a myslí si, že ho cez konáre bombardéry neuvidia.“
Valéria sa na mňa pozrie.
„Naozaj? To je také krásne.“
Potom zdvihne hlavu k nebu.
„Život je taký krásny.“
Pozerám sa na ňu.
Pred chvíľou stála pred potravinami s neónovou kľúčenkou v ruke a hľadala niečo pekné.
A ja som si myslela, že nevie, kam má ísť.
Teraz už viem, že nestratila smer.
Len sa zastavila a rozhliadala.
Možno práve preto to pekné našla.
A ja s ňou.
