Jurkovičova tepláreň: starostlivosť rozpoznať
Jurkovičova tepláreň je laboratóriom rozpoznania v krajine, ktorá sa často učí vážiť si hodnotu až po tom, čo ju takmer zdemoluje.
S architektkou Katkou a Maťom, ktorý pracuje so svetlom a zvukom, smerujeme k Jurkovičovej teplárni, kde som navrhla event. Priestor, svetlo a zvuk sú pre atmosféru rovnako kľúčové – a cenné rady od kamošov z fachu ešte cennejšie.
Kedysi bola Jurkovičova tepláreň industriálnou budovou na výrobu tepla. Stavba sa začala v roku 1941 a navrhol ju Dušan Samuel Jurkovič, považovaný za jedného zo zakladateľov modernej slovenskej architektúry. Prežila vojnu aj bombardovanie mesta, no v druhej polovici 20. storočia zostal objekt opustený a dlhé roky mu hrozila demolácia.
V čase príprav rozsiahleho developmentu nebolo vôbec samozrejmé, či zostane zachovaná, aj keď bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Zaha Hadid Architects neboli investori ani pamiatkari a nemali právomoc rozhodnúť o jej osude, no od začiatku s Jurkovičovou teplárňou pracovali ako s hodnotným historickým prvkom. Odmietli ju ignorovať alebo nahradiť novostavbou a trvali na jej integrácii do konceptu Sky Parku. Tepláreň sa tak stala „mestským laboratóriom“ spojenia minulosti s budúcnosťou – dnes polyfunkčným kultúrnym a komerčným priestorom.
Stojíme pred budovou. Pred nami je betónové schodisko so zvláštne lomeným, prerušovaným zábradlím v siedmich líniách. „Prečo je prerušované?“ pýta sa Maťo. „Aby človek mohol schodiskom prejsť aj diagonálne,“ odpovie Katka. Ten lomený cikcak tvar zábradlia je pekný – možno aj proti skejťákom. Usmejem sa a mierime ku vchodu.
Budova je prekrásna. Tehlová, dizajnová, silná. Už pohľad na ňu ma presvedčil, že je to miesto pre event. Vchádzame dnu.
„Kati, a čo si myslíš ty o teplárni?“ „Je to skvelý zásah európskych architektov do tupoty Slovákov, ktorí chceli zvaliť takú nádhernú industriálnu stavbu a nevideli jej potenciál. Celé územie ho malo. Ale budiš – je tam nová štvrť s čerešničkou navrchu. Tou je tepláreň. Memento minulosti.“
Sadneme si do reštaurácie a začneme rozoberať návrh eventu a možnosti realizácie. Keď si však za jeden stôl sadnú architektka, osvetľovač, hudobník a kreatívec, debata fachmanov sa zákonite zvrtne. Srkáme kávu a medzi dúškami sa miešajú otázky o súčasnom umení, kultúre, kreativite, realite, Slovensku a Amsterdame.
Vytiahnem jedno jediné slovo: ROZPOZNANIE.
Performance umelkyňa Marina Abramović nedávno v rozhovore povedala, že ak chce byť umelec zo Slovenska ohodnotený, musí zo Slovenska odísť. „Aj ja som si všimol, že odkedy som v Amsterdame a potom sa vrátim sem, ľudia ma zrazu vnímajú inak,“ doplní Maťo svoju osobnú skúsenosť.
Je to tak, že hodnotu v niekom – alebo v niečom – rozpoznáme až vtedy, keď odíde? Alebo sme stále tridsať rokov pozadu a ohúri nás len to, čo príde zo zahraničia? Prečo nevieme rozpoznať potenciál a hodnotu tu, doma? Museli prísť architekti zo zahraničia, aby som dnes mohla plánovať event v prekrásnej budove Jurkovičovej teplárne?
A čo rozpoznávanie tých, ktorí tvoria dnes? Objavíme schopnosť rozpoznať ich hodnotu a potenciál v čase, keď ešte vznikajú? Aby to, čo dnes tvoríme, mohlo byť raz novým kultúrnym dedičstvom?
Veď je tu krásne, na tom našom Slovensku. Nebolo by ešte krajšie neodchádzať, zostať, nedemolovať, ale stavať – a vedieť rozpoznať.
Rozpoznať znamená prežiť bombardovanie tupotou, nenechať sa zdemolovať a naučiť rozpoznávať generácie po našich orwellovských ročníkoch.
