Zóny nikoho
Sú miesta niekde medzi človekom a prírodou. A na tých miestach sú veci. Odpad.
Aký má odpad na nás dopad?
Ten denný, bežný, údržbový, ktorý končí v košoch našich domácností, si ide svojou kontrolovanou olá OLO cestou. Ekologický semafor v nás má žltú, zelenú a modrú. Triedi plast, papier a sklo. Body pre nás a prírodu.
Separujem! Lebo príroda, lebo udržateľnosť. Je to správne.
V lese sa potom na prechádzke nadýchneme z plných pľúc a vydýchneme odpad. Nánosy problémov z domácnosti, spoločnosti, práce či vzťahov. Stromy náš výdych nežne prijmú a vrátia nám kyslík.
V prírode sme doma. V domove, ktorý má strechu z korún stromov a posteľ zo zeme, z ktorej sme vzišli a raz sa do nej zase vrátime. Six feet under...
Človek je tvor spoločenský, povedal Aristoteles. Ale človek je tiež tvor odpadu.
A čo je na odpade zaujímavé, je aj to, ako sa k nám dokáže vrátiť. Ako nás dokáže ovplyvniť na biologickej či neurologickej úrovni. Pomaly, nenápadne, často bez povšimnutia.
Lebo keď niečo nevidíme, tak nás to netrápi. Alebo ako sa hovorí, zíde z očí, zíde z mysle. Všimneme si to až vtedy, keď zistíme, že zle je s nami samotnými. Že bordel je už na našom stole.
Ekologických pohrôm, dokumentov a informácií je dnes toľko, že ich už len ťažko dokážeme separovať, zaradiť a určiť im priority.
Prioritou je obvykle hlavne ten náš vlastný kôš.
Nie je čas ísť do hĺbky problémov, ktoré nevidíme. Sme zahltení, zahádzaní vlastným odpadom, ktorý často nedokážeme separovať a rozdeliť do farieb tak ľahko ako ten v domácnosti.
Možno je umenie žiť aj v tom, vedieť triediť odpad v nás samých, zamyslela som sa.
A pred očami sa mi začalo rozprestierať filmové plátno a dokument Zóny nikoho.
Na začiatku premietania nás čakal krátky prieskum cez Slido. Čo vieme, alebo skôr čo si tipneme, v otázkach týkajúcich sa ekologických pohrôm na Slovensku?
Ja osobne som fakt tipovala.
Nevedela som, koľkým ekologickým fuckupom čelí naša krajina, ani ktorý problém je najtoxickejší. Na poslednú otázku som však vedela odpovedať.
Znela približne takto: Akú prioritu by mal štát a spoločnosť venovať riešeniu týchto ekologických problémov?
Jasné, že veľkú!
Ale potom som si v duchu uvedomila: Ako jasné, keď nič neviem...
A vtedy prišiel moment, keď som prestala riešiť svoj vlastný kôš problémov a uvedomila si tú hodnotnú príležitosť ponoriť sa do hĺbky niečoho, čo ďaleko presahuje môj osobný rádius smetiska.
Zóny nikoho.
Tri režisérky, tri príbehy. Jeden dokument o krajine, v ktorej žijeme, a o tom, čo sa deje hlboko pod našimi nohami. Či už stojíme na východe, alebo na západe.
Na Slovensku zostali po desaťročiach priemyselnej činnosti rozsiahle environmentálne záťaže a tisíce ton nebezpečného odpadu.
Viera Čákanyová, Lucia Kašová a Barbora Sliepková si obliekli pomyselné skafandre, aby vstúpili do toxických zón.
Trojuholník smrti: Strážske
Lucia Kašová
Na východe Slovenska, v okolí miest Strážske, Humenné a Vranov nad Topľou, leží oblasť, ktorá si vyslúžila pochmúrne pomenovanie Trojuholník smrti.
V tom Bermudskom sa vraj strácajú lode. Tu sa stratili tony toxického odpadu. Ale len z očí verejnosti a spoločnosti.
V skutočnosti sa toxické látky dostávali do pôdy, vody a sedimentov a kontaminovali širokú oblasť. S následkami, ktoré sa dotkli aj zdravia ľudí.
V rokoch 1959 až 1984 sa v chemickom závode Chemko Strážske vyrábali polychlórované bifenyly, známe pod skratkou PCB. Za 25 rokov ich tu vyrobili približne 21 500 ton.
Tieto syntetické chemické látky sa používali v priemysle najmä pre svoju mimoriadnu odolnosť voči teplu a chemickému rozkladu.
To, čo bolo kedysi ich najväčšou výhodou, sa však stalo jedným z najväčších problémov.
PCB sa v prírode rozkladajú veľmi pomaly. Hromadia sa v životnom prostredí, prenikajú do potravového reťazca a môžu ovplyvňovať zdravie ľudí aj celé desaťročia po skončení výroby.
V príbehu o Strážskom sa striedali historické fotografie a zábery továrne so súčasnosťou.
Ešte teraz mám čerstvo pred očami jelene a srnky pobehujúce okolo kontaminovaných sudov. Zábery zo života bežných ľudí. Rodinu, v ktorej mali otec a dcéra vysoké hodnoty PCB v krvi. Poľovníka, ktorý ulovil jeleňa a ten sa stal súčasťou ceremónie v miestnom kostole.
Ešte nikdy som nevidela jeleňa v kostole, pomyslela som si.
Život ľudí. Hody, kostol, návšteva kaderníčky. A výpovede žien, ktoré mali problémy so štítnou žľazou.
Jeden záber ma zasiahol obzvlášť silno.
Spievajúce ženy na oslave. Kamera zachytáva detaily ich krkov. Jazvy po operáciách štítnej žľazy.
Spievajú ďalej.
Cestou z kinosály som na kraji oslovila docenta Ladislava Štibrányiho, ktorý mal počas diskusie krátky vstup z hľadiska. Bol súčasťou výskumu a začal rozprávať zaujímavé fakty. Moderátorka ho však prerušila. Na pódiu sedeli tri režisérky a čas na diskusiu sa krátil.
Chcela som mu poďakovať za jeho vstup.
A on začal rozprávať. Vyťahoval lajstrá spisov, ukazoval mi dokumenty a vysvetľoval súvislosti.
To som vážne nečakala.
Úprimne, ani som nevedela reagovať. Všetky tie informácie boli pre mňa nové. Chcela som mu však poďakovať za jeho prácu, zjavný záujem a vhľad do problematiky.
Pokračovala som chodbou a započula vášnivú debatu. Pridala som sa. Šípila som, že človek, ktorý rozpráva, je tiež súčasťou celého príbehu.
A nemýlila som sa.
Fero mi povedal, že zbieral vzorky.
„Čo znamená zbierať vzorky?“
A tak mi long story short vysvetlil, ako vzorky putujú do laboratória a čo sa s nimi ďalej deje.
„A na čo sa vlastne PCB používali?“ pýtam sa ďalej.
„Napríklad na toto.“
Oprel ruku o stenu vedľa nás a ukázal na jej náter.
PCB sa v minulosti používali aj do farieb.
Zrazu už toxický odpad nebol len niekde ďaleko na východe Slovenska, hlboko pod zemou.
Stála som vedľa obyčajnej steny a premýšľala nad tým, koľko vecí okolo nás vlastne nevidíme.
„A je to naozaj tak, že máme v strednej Európe najviac ľudí kontaminovaných PCB?“
Táto informácia z dokumentu vo mne zarezonovala. Ako vždy, keď máme niekde nejaké prvenstvo. Aj keď toto bolo toxické.
„Nie v strednej. V celej Európe,“ opravil ma.
Hovorili sme o mimoriadne vysokých koncentráciách PCB nameraných u obyvateľov kontaminovanej oblasti východného Slovenska.
„A čo tí ľudia? Neboja sa? Nezľakli sa? Pestujú a jedia jedlo z kontaminovanej zeme?“
„Najväčší problém je pri vajíčkach, divine alebo rybách,“ vysvetľoval mi.
„Veď si sama videla v dokumente scénu s jelením gulášom.“
Hm. Pozastavila som sa.
Áno...
Asi je to ako s obrázkami na krabičkách cigariet. Tiež som neprestala fajčiť, napadlo mi.
Pýtala som sa ďalej.
„A prečo sa kontaminované sudy museli likvidovať v Rakúsku?“
Vysvetlil mi, že na Slovensku nemáme vhodné špecializované spaľovacie zariadenia na takýto nebezpečný odpad. Podrobnejšie mi opisoval proces spaľovania a podmienky, ktoré musí takéto zariadenie spĺňať.
A mne napadlo: Takže je to riešiteľné, ale...
Výroba PCB sa skončila v roku 1984. Mimoriadna situácia v súvislosti s nebezpečným odpadom v areáli Chemka bola vyhlásená v januári 2020. V roku 2021 sa začalo s odstraňovaním časti odpadu. V roku 2025 bolo v rámci ďalšej etapy odstránených 150 ton nebezpečných látok. Podľa informácií zo začiatku roka 2026 však v areáli stále zostávali tisíce sudov.
Koľko sudov ešte zostáva? A koľko ľudských osudov už kontaminácia poznačila? A koľko ich ešte poznačí?
A nejde len o sudy. Kontaminácia pôdy, vôd a sedimentov predstavuje oveľa zložitejší problém.
„A čo to dievčatko v dokumente, ktoré malo vysoké hodnoty PCB v krvi? Môže to ovplyvniť aj jej budúce potomstvo?“
PCB môžu narúšať hormonálny systém vrátane funkcie štítnej žľazy, ovplyvňovať vývin nervovej sústavy a hromadiť sa v tukových tkanivách. Výskumy poukazujú aj na ich možné nepriaznivé účinky na reprodukčné zdravie. Tieto látky navyše dokážu prechádzať z tela matky cez placentu do organizmu nenarodeného dieťaťa, a tak ovplyvniť aj ďalšiu generáciu.
Zábery z dokumentu sa mi miešali v hlave s informáciami od ľudí, ktorých som stretla cestou z kinosály.
Stále plná nových vnemov, informácií a obrazov som si sama pre seba hovorila, ako sa ma to celé dotklo. A ako som o tom predtým takmer nič nevedela.
Miešal sa vo mne aj istý pocit hanby. Že neviem. Alebo že kedysi mnou táto informácia len preletela v správach. Zrejme pred voľbami.
Lenže keď sa k vám podobná informácia dostane cez ústa politikov, v dnešnej dobe je niekedy ťažké vedieť, čomu veriť a čomu venovať pozornosť.
O to viac si vážim príležitosť o tejto téme vedieť. Vidieť jej dopad na ľudí prostredníctvom dokumentu, akým sú Zóny nikoho.
Mal dokumentárnu, poetickú, filozofickú aj umeleckú rovinu.
A tá druhá časť bola miestami až rozprávková.
Čierne oči
Barbora Sliepková
Záber bublajúceho čierneho jazera. Z rôznych uhlov a pohľadov. Zábery z dronu boli až magické. Uprostred jazera čierne bodky, akoby oči nejakého tvora, ktoré sa na vás hypnoticky pozerajú.
Obrazy sa prelínali s dialógom mužského a ženského hlasu. Nebásnili, a predsa ich slová zneli poeticky a hĺbavo. Ponárali ma do zvláštneho toxického jazera s rôznou hustotou, bublajúcimi miestami a čiernou hladinou, ktorá pôsobila takmer živo.
Súčasťou príbehu boli aj dve mladé kočky, možno študentky. Viedli medzi sebou rozhovor o jazere a jeho charakteristickej vôni. Odoberali vzorky a neskôr vytvárali zo skla zvláštne predmety, ktoré mi pripomínali nervový systém. Vlákna živého organizmu, do ktorého namiešali vôňu jazera.
A potom starý pán, ktorý zachraňoval kačky.
Tie akoby zakliate vychádzali z jazera. Na perí mali tmavú vrstvu toxickej hmoty, ktorá ich zbavovala schopnosti lietať. A niektoré aj života.
Zvláštne a magické miesto, o ktorom by sa dali písať rozprávky. Ideálne také s dobrým koncom, v ktorých mŕtve jazero opäť ožije.
Jazero však nebolo jediným magickým miestom dokumentu. Objavili sa aj jaskyne a mladý muž, ktorého príbehom nás sprevádzali jeho vnútorné monológy. Poetické, premýšľavé a sympaticky ľudské.
V jednom momente som sa pri jeho osobnom priznaní pousmiala.
„Ja som sám jaskyniar a trpím klaustrofóbiou.“
Vnímala som v tom prepojenie jazera a jeho neviditeľnej hĺbky s jaskyňami, ktoré majú svoj vlastný príbeh, tajomstvá a nepredvídateľnosť. Nevieme, kam až toxické látky prenikajú. Čo všetko sa odohráva hlboko pod povrchom.
Ak by v tejto rozprávke mal byť vodník temného jazera, volal by sa Gudrón.
Gudrón je tmavá, hustá, často lepkavá hmota, ktorá vzniká ako odpad pri spracovaní ropy, najmä pri rafinácii olejov kyselinou sírovou.
A to je ono čarovné tmavé jazero.
V závode Petrochema Dubová sa spracovávali ropné produkty a odpad z ich výroby, nazývaný gudrón, vyvážali a vylievali do dvoch vyhĺbených jám pri obci Predajná. Postupne sa naplnili tmavou toxickou hmotou a vodou, až vznikli dve čierne jazerá uprostred malebnej horehronskej prírody.
Gudrón je zmes chemických látok, ktorá charakteristicky zapácha a môže leptavo pôsobiť na pokožku. Pre vtáky, ktoré sa dostanú do kontaktu s jeho hladinou, predstavuje vážne nebezpečenstvo.
Legendy hovoria, že jazero malo aj svojho plavčíka.
Neviem si predstaviť blázna, ktorý by do toho jazera skočil. Stačili mi zábery umierajúcich kačíc.
Miestni vraj neveria, že sa toto temné jazero niekedy podarí vyčistiť. V dokumente zazneli aj príbehy o tom, že sa tu údajne mafiáni zbavovali vlastného odpadu. Možno práve preto, že neverili, že sa tým niekto niekedy bude zaoberať. Že sa z toho stane priorita.
A pritom jazero malo byť len dočasným úložiskom.
V obecnej kronike zo sedemdesiatych rokov sa skládka označovala ako nádrž na dočasné skladovanie gudrónu.
Táto dočasnosť trvá už viac než polstoročie.
O tomto temnom jazere možno raz napíšem svojmu synovi rozprávku. A budem dúfať, že keď vyrastie a bude ju čítať svojim deťom, temné jazero Gudrón už nebude existovať.
Verím v dobré konce.
Aj vďaka ľuďom, ktorí stoja za týmto dokumentom. Režisérkam, dramaturgom, producentom, zvukárom, technikom, vedcom a všetkým tým, ktorí sa rozhodli vstúpiť do zón, pred ktorými mnohí zatvárajú oči.
A potom prišla animácia, ktorá ma vtiahla pod zem.
Terra Nullius
Viera Čákanyová
Posledná časť dokumentu bola animátorským a umeleckým počinom s takou filozofickou hĺbkou, že by som si ju potrebovala pozrieť ešte raz.
Filozofia má totiž vrstvy, ktoré sa prelínajú. A k niektorým sa treba vrátiť.
Presne tak som vnímala poslednú časť.
Animácia sa začína ženskou postavou s výrazným afro účesom, ktorá sa prechádza lesom. Mám pocit, akoby som sledovala počítačovú hru, ktorú hrá môj brat na PlayStation.
Postava príde k akejsi debne a vydá príkaz.
„Priprav mi oblek mycélium.“
Na jej tele sa objaví oblek pripomínajúci neoprén, aký som mala nedávno na sebe.
Ľahne si do debny s machovou výstelkou. Tá mi zase pripomína rakvu, v ktorej som sa tiež na chvíľu videla, keď ma na surfe oplieskala vlna.
„Prepoj ma s mycéliom,“ vydá ďalší rozkaz.
A akoby v tom momente prepojilo aj mňa.
Do úplne inej dimenzie.
Do sveta húb, neurónov, vedomia a podvedomia. A priestorov bývalej bratislavskej Dynamitky, neskôr známej ako Istrochem.
V rokoch 1966 až 1979 sa do bývalého ramena Malého Dunaja vo Vrakuni vyvážal chemický odpad z bratislavských Chemických závodov Juraja Dimitrova. Približne 90 000 kubických metrov odpadu skončilo v zemi bez nepriepustnej izolácie.
Skládku neskôr zasypali. Toxické látky však nezmizli. Postupne prenikali do podzemných vôd a vytvorili environmentálnu záťaž, ktorej následky riešime dodnes.
A riešili ju aj tri animované postavy, ktoré medzi sebou viedli búrlivú diskusiu o ekológii, politike a možných riešeniach.
Pripomínali mi mesiac v splne s očami a ústami. Pohybovali sa v kruhu, ktorý bol však skôr hubou než mesiacom.
Mali svoje monológy aj dialógy. V pozadí sa menili animácie a obrazy.
Bol to rozhodne vizuálny zážitok.
Fraktály vláknitých prvkov, animácie postáv a pocit, akoby ma počítačová hra teleportovala medzi rôznymi obrazmi, dejstvami a svetmi.
Texty v angličtine som nie vždy dokázala s istotou preložiť, ale neuberalo to na sile a hĺbke zážitku.
Niektoré zábery by som si pokojne zavesila na stenu.
Bolo to ako pozerať sa na obraz, v ktorom je množstvo prvkov a symbolov. Zakaždým, keď sa naň pozriete, nájdete niečo nové.
Pamätám si aj jednu vtipnú hlášku rozprávajúcej huby v tvare mesiaca.
Diskutovali o tom, aké sú možnosti riešenia ekologických a toxických problémov. A potom prišla reč na peniaze a politiku.
Niečo v zmysle: Nemáme peniaze? Tak dajme riešenie ekologických problémov ako prioritu, zvýšme dane o desať percent a uvidíte, ako veľmi budú ľudia chcieť riešiť životné prostredie.
Aspoň tak som si tú scénu zapamätala.
Pousmiala som sa.
Áno, aj to je problém.
Všetci chceme zmenu, ale nikto sa nechce zmeniť. Alebo v tomto prípade prispieť na zmenu.
Keď si tak zafantazírujem...
Čo keby každý jeden človek žijúci na Slovensku vložil každý mesiac desať eur do fiktívnej pokladnice v animovanej počítačovej hre?
Koľko sanácií by sme z týchto prostriedkov dokázali financovať?
Je mi jasné, že to nie je len otázka peňazí.
Lebo keby také peniaze naozaj prišli do fiktívnej pokladnice, kto by rozhodoval, ako ich použiť? A ako to urobiť tak, aby nešlo o korytá, moc či predvolebné sľuby, ale o skutočné riešenia problémov ľudí?
Lebo aj tým je naša krajina presiaknutá.
A tieto sudy sa vo veľkej miere ešte nepodarilo sanovať.
Sudy skorumpovaných a mocibažných, ktorí si štafetu zodpovednosti odovzdávajú každé štyri roky.
Ešte si doprajem trochu sci-fi fantazírovania, ktoré sa čoraz viac približuje realite.
Čo ak by umelá inteligencia dokázala priniesť perfektné riešenie pre nás všetkých?
Na základe dát a zistení by navrhla najlepší postup a rozpočet. Nepotrebovala by si uliať do vlastného koryta, potiahnutého toxickým náterom chamtivosti, na drahé vily, autá a životný štýl pre seba a svojich kumpánov.
Samozrejme, stále by tu bola otázka, kto jej zadáva úlohy, kto kontroluje výsledky a kto nesie zodpovednosť.
Ale tá predstava ma zaujala.
Ako by naša krajina vyzerala, keby si ľudia dokázali určiť hodnoty a priority? Keby sme dokázali separovať aj odpad v podobe neznášanlivosti a ľahostajnosti?
Aké by to bolo, keby sme prestali byť toxickí?
Pretože všetko so všetkým nejako súvisí.
A pod povrchom sme všetci prepojení. Ako podhubie. Ako jedna živá sieť.
Rozmýšľam, ako ja sama môžem v tom celom niečo zmeniť.
„Zmenu chcú všetci, ale nikto nechce zmeniť sám seba,“ povedal mi Kubo, keď sme sa neskôr rozprávali o dokumente Zóny nikoho.
Vo mne tento dokument posunul vedomie. Alebo skôr uvedomenie.
A to, čo môžem urobiť ja, je napríklad tvoriť. Písať. Šíriť myšlienky tak, ako sa šíria huby.
Dať ich na blog, do feedu alebo ich hubou, prostredníctvom ľudskej reči, posúvať ďalej.
Pozrite si aj vy tento dokument.
Zastavte sa na chvíľu. Zahĺbte sa ku koreňom.
A ak by ste mali chuť urobiť ešte viac, adoptujte si zónu: https://www.zonynikoho.sk/kampan
