Autenticita znamená pravosť, prirodzenosť, úprimnosť a vernosť sebe samému.
A tiež znamená bolesť.
Pretože na ceste k prijatiu samého seba stretneme množstvo prekážok. Cesta je tŕnistá a pod nohami nám skončí nejedno poleno, o ktoré zakopneme. Je to prechádzka po poli zraniteľnosti, na konci ktorej je prijatie samého seba. S ranami, odreninami a úsmevom.
Ako matka to prirovnám k pôrodu. Pretože keď sa narodí zdravý vesmír a držíte ho v náručí, všetka tá bolesť je zrazu preč.
Prichádzam do La Putiky na Záhradníckej. Moja diva, ako ju volám, ma už čaká. V minisukni, s pivom a rockovým pôvabom.
Objednáme si marhuľu. Vraj mi urobí dobre na šošovicu, ktorá sa mi v bruchu mení na pukance.
Zdvihnem ruku a všimnem si, že som si ešte stále nedala dole pásku z konferencie Forbes Women’s Summit, ktorá sa deň predtým konala v SND. Na mieste, ktoré moja diva ako operná speváčka dôverne pozná. A blízke sú jej aj témy, ktoré sa na konferencii otvorili.
Hlavnou témou bola práve autenticita.
„Ali, všetky o sebe pochybujeme. Na konferencii sa Lucia Okšová spýtala stoviek žien v hľadisku, ktoré z nás o sebe pochybujú alebo niekedy pochybovali. Mali sme zdvihnúť ruku. A ja som zdvihla obe!“
„Sme v tom spolu!“
Zasmejeme sa a štrngneme si pohárikmi.
„Adela mala na pochybnosti o sebe zaujímavý názor. Povedala, že prečo z pochybností robiť strašiaka. Veď pochybovať o sebe s láskou je v poriadku. To, že sme občas so sebou nespokojní a máme pocit, že sme niečo urobili zle, je v poriadku. Lebo veď fakt sme možno niečo urobili zle.“
Mám rada Adelu. Je pre mňa ženou šoubiznisu, z ktorej priam razí úprimná autenticita.
Asi ako mne teraz marhuľa z dychu.
Ptfuj...
„Ali, a vieš, čo ma ešte zaujalo? Adela hovorila, že niektorí ľudia si myslia, že keď sú autentickí, iritujú okolie. Podľa nej skutočná autenticita neirituje. Že keď niekoho iritujete, nemusí to byť prejav autenticity.“
Odpijem si z marhule.
„Teba irituje moja autenticita?“
„Mňa irituje tvoja nedochvíľnosť.“
Skoro jej vyprsknem marhuľu do tváre.
Takto sa to dá fakt len s tebou!
Darmo, poznáme sa už trinásť rokov. Ale nie je to len tým časom. Je to tým, že ak jednu na druhej niečo irituje, rozhodne to nie je autenticita.
„A kto ťa ešte zaujal na konferencii?“
„V každej z tém, ktoré som počúvala, bolo niečo, čo so mnou zarezonovalo.“
Táňa Pauhofová.
Pamätám si ju ešte z rozprávky o škriatkovi. Pamätáš si? Potom som na pieskovisku dúfala, že aj ja takého stretnem ako ona v rozprávke.
Táňa bola také kučinko. Krehká, vtipná, svoja. Veľmi ma hladilo počúvať ju.
A povedala niečo pre mňa silné.
Sama o sebe povedala, že je v podstate bojazlivý typ. Moderátorka zareagovala, že jej vôbec taká nepripadá. Že jej pripadá odvážna.
A Táňa jej pripomenula, že byť odvážny ešte neznamená nebáť sa.
Poznám veľa silných a odvážnych žien. Toľko toho dokážu, toľko znesú, až si spoločnosť začne myslieť, že vydržia všetko.
Ale aj ony sú krehké. Aj ony majú strach.
Úplne s ňou súhlasím.
Byť odvážny neznamená nebáť sa.
A tak je to aj s autenticitou. Chce to odvahu a je prirodzené mať aj strach. Strach z neprijatia okolím. Pretože naša vlastná hodnota sa často spája s tým, ako sa na nás pozerajú ostatní. Ako nás hodnotia. Najmä tí najbližší.
Veď to, Ali, poznáš.
Prečo si to urobila? Toto si mala. Toto si nemala. A čo na to ostatní?
A potom prídu pochybnosti. A strach.
Prídu prirodzene. Neznamenajú našu slabosť. Ale nesmú nás oslabiť natoľko, aby sme stratili odvahu byť tým, kým sme.
„Ali, budeme si to jedna druhej pripomínať. Lebo to chce cvik.“
Autenticita sa nedá naučiť, ale dá sa cvičiť. Približovať sa k sebe, určovať si hranice, pripúšťať si s láskavosťou pochybnosti.
A hlavne sa zo všetkého nepos...ť, ako hovorí moja mama.
„Tento týždeň sa mi podarilo byť už dvakrát nad vecou, Ali. Alebo skôr pri sebe. Povedala som nie. Pretože som cítila, že tam nie je rozpoznaná moja hodnota a že by som išla proti sebe.“
Hrdo si odpijem posledný dúšok z pohárika odvahy.
Snáď vydržím v tomto cvičení a posilňovaní sebahodnoty aj naďalej.
Lebo veď autenticita a sebahodnota sú sestry sebalásky.
Pamätám si však moment, keď som stratila obe.
Bolo mi jedno, kto som, čo som a či vôbec budem.
Zostala som úplne prázdna.
Zmenili sa mi aj oči. Mala som ich takmer biele a aj tá moja sivomodrá farba dúhoviek sa akoby úplne stratila.
Tento pocit mi pripomenul vstup Márie Jasenkovej, zakladateľky detského hospicu Plamienok.
Hovorila o tom, že smútok a radosť sa nemusia striedať. Aj počas náročného obdobia môžu prichádzať chvíle radosti.
Spomenula som si na Lujzu.
Keď som o ňu prišla.
Na tú šialenú prázdnotu.
Ale aj na moment v operačnej sále, kde pri mne stála Helena Janka.
Plakala som. Kričala.
Baby mi na ruku nakreslili udatné kura. A to sa mi pri pôrode mojej mŕtvej dcéry odtlačilo na prsník.
Helča ma za to zdrbala.
A ja som v ten šialený moment vybuchla smiechom.
Mária Jasenková mi ten moment pripomenula.
Chvíľu som sa s jej slovami vôbec nevedela stotožniť. Ale potom som si spomenula.
A uvedomila som si, že smútiť aj radovať sa v ten istý moment je možné.
V zraniteľnosti sa skrýva sila.
Mária hovorila aj o tom, že práve v zraniteľnosti dokážeme mať hlboký kontakt s ľuďmi, ktorí sú okolo nás.
Zraniteľnosť je súčasťou autenticity. Odvahy. Strachu.
Doplním si zásobník a vystrelím ho ako Amorov šíp. Nech zasiahne všetky srdcia.
Láskavé vzťahy sú to najdôležitejšie, čo máme.
Slová Márie Jasenkovej sú silné slová o zraniteľnosti, nádeji a láske.
A pre mňa aj o vďačnosti. Obrovskej vďačnosti za tie úžasné ženy, ktoré mám vo svojom živote. Aj za tie, ktoré som mala možnosť stretnúť na konferencii v SND.
V divadle, kde nikto nič nehral.
Sedím s Alenou, opernou speváčkou, ktorá tieto dosky, čo znamenajú svet, dôverne pozná.
A nalejem si aj do druhej nohy.
Na nás. Na našu autenticitu. Na zásobník odvahy a zraniteľnosti.
Po tomto druhom shote budem pri svojej tolerancii jednoznačne oboje.
Meníme rajón.
Zavolala mi Lucia.
Moja kamoška, ktorá je z úplne iného vesmíru.
V tom jej svete sú väčšinou bohatí, krásni a úspešní. Ako panoptikum maškarného plesu v Benátkach, kde má každý nejakú tú masku.
Dalo by sa povedať, že opak autenticity.
Pretvárka.
Lenže možno aj pod maskou môže byť človek autentický. A možno nie každá maska znamená pretvárku.
Vchádzame do podniku na Laurinskej. Lucia sedí za barom.
Vidíme sa po rokoch.
Témy sa od autenticity a zážitkov z Forbes Women’s Summit postupne presúvajú k zážitkom Lucie.
Jej sebastrednosť Alenu irituje. Mne pripadá autentická.
Luciu poznám. Jednoducho je taká. Kontroluje svoju krásu, gestá, viac rozpráva o sebe. Aj tá jej sebastrednosť je pre mňa autentická.
Sedím medzi nimi a ako špongia nasávam nulovú rezonanciu, ktorej nepomôže ani nóbl kokteil.
Keď príde účet, Alena nič nepredstiera. Otvorene a nahlas vyjadrí svoj názor na predražený drink, ktorý podľa nej chutí rovnako, ale stojí trikrát viac ako v inom bare.
Ajajaj. Toto bude pre Luciu silná káva.
Presne viem, čo to v nej asi vyvolá.
Preboha, trapas!
„Pán čašník, úprimne, my sme skôr na podniky s nižším rozpočtom. Ani ja osobne si toto nemôžem dovoliť,“ priznám bez hanby vo svojom tričku s nápisom ADHD v logu AC/DC.
Všimnem si, ako barman nalieva zelenú tekutinu do veľkej fľaše s nápisom FAKE.
Dokonalá symbolika dnešného večera.
„Čo to je, prosím vás?“ spýtam sa a ukážem na fľašu.
Vysvetlí mi, že vyrábajú nápoj z pandanu. Originál je momentálne nedostupný, tak si pripravujú vlastnú verziu.
Dozvedám sa, že pandan je aromatická rastlina rozšírená v juhovýchodnej Ázii. Jeho voňavé listy sa používajú v kuchyni aj na prevoňanie priestorov. A vraj si ich kedysi ženy v Malajzii vplietali do vlasov alebo schovávali pod vankúše ako prírodný parfum.
„A vraj má aj afrodiziakálne účinky,“ doplní druhý z barmanov.
„Tak to si ešte overím,“ dodám odvážne a sebavedomo.
Neviem, či ho zaujala moja autenticita, alebo tričko, ale jeden z barmanov mi dá tento FAKE pandan ochutnať.
Chutí výrazne, sladko.
Dobre sa mi po ňom spalo, ale mokré sny, aké mávajú muži, som po ňom nemala. :)
Zisťujem, že v podniku si miešajú vlastné drinky a dávajú im aj vlastné názvy.
Napadne mi nevšedná otázka.
„A ktorý z vašich drinkov je najmenej populárny?“
Populárny. Obľúbený.
Aj autenticita je dnes takou populárnou témou. Niekedy mám dokonca pocit, že ľudia sa snažia byť autentickí až nasilu, lebo je to cool.
A tak ma zaujíma práve drink, ktorý je najmenej populárny.
„Tento,“ ukáže barman prstom na vysvietenú ponuku v drink menu.
Die Another Day.
„To je úplne perfektný názov! Blíži sa Halloween. A ako chutí?“
„Je taký špecifický, štipľavý...“ začne vysvetľovať.
Potom mávne rukou.
„Ááá, ja vám ho spravím. My osobne sme sa ako barmani zhodli, že je top. Ale ľudia na také chute nie sú zvyknutí. Radšej si dajú drinky, ktorých chute poznajú.“
A tak dostávam ochutnávku ďalšieho drinku.
A fakt je mooooc dobrý.
Presne taký, ako ho barman opísal.
Nepopulárny, ale pikantne autentický. S kávovým likérom.
A sme doma.
Autenticita a popularita.
Aj keď je dnes autenticita populárna, keď ju fejkuješ, stále si len fejk.
Takže radšej byť nepopulárny a autentický ako obľúbený a fejkovo autentický.
Na zdravie!
Dopili sme Die Another Day.
A prežili sme.
Lucia to rozdýcha. Alena tiež. A už sa vidieť nemusia.
A možno práve tu dostáva Adelin názor na autenticitu ďalší rozmer.
Pretože niekedy nás na druhých irituje aj niečo, čo je ich skutočnou súčasťou. A niekedy to, čo považujeme za autenticitu, môže byť len naša predstava o druhom človeku.
Autenticita predsa neznamená, že si musíme všetci rozumieť.
Má svoje plus aj v tom, že si dokážeme určiť hranice. Kto sme, čo sme, čo chceme robiť. A s kým.
Amen.
Alebo skôr dobrú noc.
O druhej ráno už ležíme s Alenkou v posteli.
Ešte jej rozprávam o Milke Vášáryovej, ktorá bola úplnou čerešničkou na záver konferencie.
Bez filtrov, s odvahou a zrelou ľahostajnosťou kritizovala súčasnú kultúru aj tých, ktorí za ňu nesú zodpovednosť a podľa nej sa za ňu môžeme hanbiť.
„Milka je milá iba pred kamerou,“ napísal mi Maťo, ktorý s ňou mal skúsenosť ako osvetľovač.
Mne však Milka vôbec nepripadala nútená. Ani strojene milá.
A vôbec, nemusíme byť milí, keď to tak necítime. Alebo sa tak necítime.
„Ani ty nie si milý a mám ťa rada,“ odpísala som Maťovi.
S Alenkou sme si autenticky ani nepovedali dobrú noc. Boli sme také unavené, že ani neviem, ktorú z nás vyplo skôr.
Zobudili sme sa o pol jedenástej.
A tak dobre som sa už dlho s nikým nevyspala.
Keď ste tým, kým ste, s tým, s kým ste, a naopak, spí sa totiž najlepšie.
Na druhý deň som si ešte pozrela zápis v notese.
Sama sebe musíš byť najlepšou frajerkou aj kamoškou.
Toto motto si budeme posielať, aby sa nezabudlo.
Lebo je to tak.
Sami sebe vieme najviac pomôcť. Aj ublížiť.
Ako povedala Táňa Pauhofová, ktorá je moja kamoška, aj keď sme si ešte spolu drink nedali.
Ale ja to tak jednoducho cítim.
A keď ju najbližšie stretnem, poviem jej to.
Lebo tá radosť povedať, čo cítime, je tiež krásne autentická.
Z bolesti k blaženosti.
Zo smútku k radosti.
Autenticky.
