LONGauER
Pred dvomi dňami sa mi sníval sen.
Bol v ňom Ľubomír Longauer, u ktorého som na výške robila diplomovku – filmový plagát. Mal na sebe obľúbené tričko môjho frajera s výraznou typografiou. Sedeli sme opretí na gauči, bol tam ešte jeden farár, pili sme červené víno a smiali sa. Vedľa na chate som robila workshop pre deti a celé to pôsobilo ako jedno z tých úplne náhodných stretnutí.
Na druhý deň Longauer zomrel a ja som bola na jeho pohrebe. Nevedela som prestať plakať.
Ráno som sa zobudila a prvé, čo som urobila, bolo, že som si išla overiť dátum jeho smrti.
A utrela som si slzu.
Pretože som sa s ním v tom sne znovu stretla.
Ľubomír Longauer
2. 6. 1948 – 6. 9. 2025
Ľubomír Longauer bol pre mňa človek s oceľovou chrbtovou kosťou a silným hlasom. Keby bol jeho hlas hudobný nástroj, boli by to bicie s dvojkopákom. Mal morálny kompas, ktorý veľmi presne ukazoval, kde je správno a kde je „mrzko“.
„Mrzko,“ hovorieval mi aj vtedy, keď ma videl pred školou vypaľovať zobák.
Bol rázny. Mne však jeho ráznosť imponovala. Rovnako ako príbehy, ktoré rozprával o umení, dizajne, typografii, Benkovi či Cipárovi.
Raz som na hodinu priniesla cez sto skíc a nápadov na logo. Longauer ma chytil za ruku, zaklopal na dvere vedľajšieho ateliéru a svojím nezameniteľným hlasom položil nič netušiacim ľuďom za stojanmi otázku, ktorá prekvapila aj mňa:
„Čo myslíte, na akých drogách si táto osoba ulietava?“
Usmiala som sa.
Bola som čistá ako ľalia a on to vedel. Jediné moje neresti boli cigy a tvorba. Keď som dostala zadanie a chytila motiváciu, išla som ako stroj. A vedela som, že on to vie tiež.
Horšie to už bolo s mojou podrezanou papuľou a mladíckou nerozvážnosťou.
Na jednej z posledných konzultácií k diplomovke mi povedal:
„A nechcela by si si zopakovať ročník?“
Normálne sa ma to dotklo.
Ja? Poctivý kresliar a makač? Prečo? Čo je zle?
Nemyslel to tak. Povedal mi, že by to mohlo byť ešte lepšie. Oveľa lepšie.
Lenže ja som sa už vtedy videla niekde vo hviezdnom poschodí, plná ideálov a s vydutým pupkom s vlastnou obežnou sústavou.
Dnes ma to mrzí.
A veľakrát som si odvtedy povedala:
Škoda, že som ten ročník nezopakovala.
Jeden ďalší rok pod vedením Longauera mi mohol dať strašne veľa.
Roky ubiehali a ja som stále plánovala, ako ho pôjdem navštíviť. Nestihla som.
Na jeho pohrebe som v istom momente musela odísť z davu ľudí. Prechádzala som sa za kostolom a fotografovala opadané omietky.
Presne tak, ako to kedysi robil on.
Raz som ho totiž videla, ako sa zadumane pozerá na rozpadajúcu sa stenu.
„Čo to robíte?“ spýtala som sa svojím drzým, podpichovačným spôsobom.
Povedal mi, že v každej tej omietke je kresba. Príbeh.
Stíchla som.
A odvtedy fotím opadané omietky aj ja. Vidím v nich postavy, tvary, znaky, písmená, príbehy.
Niektoré lekcie jednoducho pochopíte až oveľa neskôr.
Longauer pre našu kultúru znamená nesmierne veľa. Nepotrpel si na vyznamenania ani na úlisné reči. Mal rád rozum, srdce, spravodlivosť a pracovitosť. Bol makač. Rebel s morálnym kompasom.
Poznáte tú hlášku: Čo si urobil pre slovenský hip-hop?
Tak Longauer toho pre slovenskú typografiu, grafický dizajn a mapovanie jeho histórie urobil sakramentsky veľa.
A hoci jeho hviezda zhasla, jej svetlo tu zostalo.
Často rozmýšľam, čo by dnes povedal na umelú inteligenciu. Tipujem, že by to bola debata, pri ktorej by som si zase raz radšej sadla a počúvala.
Ďakujem tam hore, že som mala možnosť stretnúť, spoznať a nechať sa ovplyvniť človekom, akým bol Ľubomír Longauer.
A verím, že tam, kde je teraz, už zase niečo tvorí, diskutuje a polemizuje s Benkom, Fullom, Galandom, Cipárom a ďalšími.
A možno sa občas pozrie na nejakú opadanú omietku.
Ja sa pozerám stále.
